Milá Oľga,
ďakujem Ti za pohľadnicu z výletu. Vám sa teda žije! My už dávno nechodíme na výlety. V tercii sa chodí už len na exkurzie. Tento rok sme boli na jednej – Po stopách národných buditeľov. Taký trapas hneď na začiatku, to si ešte nezažila! Voľakto už na prvej zastávke stúpil do … – však vieš čo býva na všetkých odpočívadlách. Zistilo sa to, až keď sme boli v autobuse. Betálny smrad! Keď sme chceli vetrať, tak profáci vpredu v jednom kuse kričali: „Zatvoriť okná!“ Trikrát môžeš hádať, kto s nami bol (telocvikár Farkaš, prírodopisárka, čo ju voláme Belorítka, a náš triedny Šaňo). Mira z béčky, čo to mala na podrážke, sa toho zbavila až na Národnom cintoríne.
Takže Ti je jasné, že sme boli v Martine. Tam Ti je rodných domov na zbesnenie! Našťastie sme navštívili len jeden, a ten nevyzeral, že by nám mal každú chvíľu padnúť na hlavu. To vieš, rodná vila slávneho maliara! Schválne hádaj ktorého! Pomôcka: v každej miestnosti tam majú prístroj, na ktorý keď sa dýchne, tak ručička okamžite ide hore. Chalani s tým začali blbnúť, akože komu sa skôr postaví, až sa zrazu spustilo poplašné zariadenie. Do štyroch minút tam bola mestská polícia. Mysleli sme, že nás Šaňo roztrhá, ale naša lastovička štebotavá ho nejako spracovala. Že aspoň deti videli prácu mestskej polície.
Potom bol rozchod a kto chcel, mohol ísť s triednym pozrieť nejaké lipy. Náš triedny bol v Martine na vojne, takže tam poznal každý strom. My sme sa pustili hľadať WC. Z jedného baru aj z dvoch pizzérií nás vyhodili ako špinavé prádlo, a keď to už vyzeralo, že budeme musieť aj my ísť do prírody, naďabili sme na Šaniho. Zobral nás do jedného menej nóbl podniku, kam on išiel na jedno – päť, šesť pív, a tam to bolo úplne v pohode. Na dverách kabínky bolo napísané „Obzri sa vpravo“, vpravo zas „Obzri sa vľavo“ a tam – „Obzri sa dozadu“ a vzadu – „Keď …, tak sa neobzeraj“. Super! Potom sme sa viezli ku kasárňam a tam nám chcel triedny ukázať dieru v plote, ktorou chodili na čierno do mesta. Ale už to bolo všetko ináč, tak sme aspoň videli miesto, kde bolo umučených 48 protifašistických bojovníkov.
Cestou naspäť sme sa ešte zastavili v jednom rodnom dome, pri ktorom bol bufet s bezvadným názvom „Mini pipi grill bar“. Kto si kúpil veľký hamburger dostal zadarmo žuvačku Winterfresh. Šani s Farkašom si dali Zlatého bažanta a potom sme na miestnom cintoríne nemohli nájsť miesto večného odpočinku buditeľa. Triedny povedal, že aspoň mlčky postojíme a potom začal slávnostne prednášať „Slávme slávnych slávu Slávov…“ a stále sa mu tie slávy plietli, takže nám bolo jasné, že dnes už asi sláviť nebudeme.
Prvé slovenské gymnázium sme zrušili a na ďalšie rodiská že nás upozorní za jazdy. To si ešte nezažila, aký je to satanista na slovenčinu! Hlava mu v jednom kuse kvickala, ale keď sa prebral a zistil, cez akú dedinu prechádzame, tak bez rozmýšľania vyskočil a skríkol na celý autobus „Jozef Horislav Škultéty“ alebo „Maróthy“ a tak podobne.
Takto sme sa dostali až do Vyhní, kde sme si prezreli miesto obľúbených vychádzok jedného Štúrovca. Teraz je tam pivovar a nad ním sa nakláňa skalné bralo a už hrozí, že sa o každú chvíľu zrúti. Šani s Farkašom konštatovali, že to na tom pive poznať. A navrhli nám, aby sme zmenili trasu, čím by sme si trochu nadišli, ale uvideli by sme pohorie Vtáčnik, Pohronský Inovec, Tríbeč a celé údolie rieky Nitry a zastavili by sme sa v Topoľčanoch. To bolo super, lebo bolo jasné , že pôjdeme potme a že vzadu môžeme roztočiť vadí – nevadí. Poznáš ma a vieš, že mi máločo vadí, ale to mi fantasticky vadí, keď niektorým babám vadí, že akurát mne nič nevadí, Najmä mi teda vadí, keď niekto celý deň žerie paprikové a slaninové „čio-čipsy“ a potom ide hrať vadí – nevadí.
Šani prespal všetky rodiská a hoci Farkaš bol ako rybička, ukázal nám za celý ten čas len jeden jediný rodný dom, a to dom Miroslava Šatana. Do pol ôsmej bol potom v Topoľčanoch rozchod a my sme iné nerobili, len hľadali záchody. Našťastie, je tam na námestí taký obrovský Dom kultúry, kde sa nad nami zmilovali. Potom nás profáci v autobuse asi trikrát sčitovali, raz dokonca po maďarsky a keď sme kričali, že „Na Slovensku po slovensky!“, tak povedali, že sedí vec, a spievali sme až domov „Kopala studničku, pozerala do nej…“.
Na druhý deň sa neskúšalo a odpadli nám praktiká. Napíš, či sa aj vy nechystáte na nejakú exkurziu (tá putika, čo ju spomínam, sa volá „Bistro Marína“). Maj sa, a neuč sa toľko!
Tvoja Adela O. (1999)