Isté prázdniny som strávil ako brigádnik na stavbe. Raz mi majster dal štetec a farbu a prikázal namaľovať na vstupnú bránu štvorec. Nemal som ani tušenie, ako začať. Chytil som sa, až keď mi ukázal, ako nahradiť trojuholník latou a kružidlo špagátom. Študoval som matematiku a ovládal oveľa zložitejšie geometrické konštrukcie. Chýbala mi však predstava o vzťahu naučeného s reálnym životom. Pod dobrým študentom si totiž predstavujeme toho, ktorý má čo najviac vedomostí v akademicky čistej podobe. Žiaci základnej školy spoznávajú na slovenčine „príčastie trpné a činné“, na biológii sa dozvedia o „okolíku“ a „nažke“, na telocviku robia „stoj spojný“. Študentov sme naučili, že učitelia im podávajú poznatky „na tácke“ a vyžadujú len to, čo bolo povedané na minulej hodine. Poznávať vlastnými cestami? Robiť čokoľvek, čo nie je v učebných plánoch? Žiadať aplikovanie poznatkov? Ani pomyslieť!
Memorovanie odbornej terminológie vzbudzuje pojem vedeckosti. Nadriadení ho hodnotia viac ako používanie špagátu na zostrojenie pravého uhla alebo napísanie zrozumiteľnej žiadosti o pridelenie miesta v internáte. Pretože rodičia zažili iba takéto vzdelávanie, nedivia sa. Učitelia síce poznajú aj iné podoby vzdelávania, no nedokážu uniknúť zo začarovaného kruhu. Ešte štvrťstoročie po páde socializmu ubíja ich iniciatívu idea jednotnej školy. V Česku existuje ku každému predmetu niekoľko učebníc. Učiteľ si vyberá tú, ktorá najlepšie vyhovuje jeho štýlu. Naši sa nevedia dočkať aspoň jednej. Ak sa z niektorých stali osobnosti, tak nie vďaka systému, ale vďaka svojej schopnosti odolávať mu.
Reforma stíha reformu. Nesystémovo organizovaným a vzápätí zavrhovaným vzdelávaním prešla väčšina z nás. Každý minister ohlasuje ďalšiu reformu, vraj konečne definitívnu. Budeme mať raz takého, čo povie: „Nezačnem nič nové, chcem dolaďovať existujúce“? Kvalita sa hodnotí formálne. Základné školy dostávajú od inšpekcie dobré hodnotenie za krasopisne vypísané triedne výkazy, vysoké zasa od akreditačnej komisie za vedeckú činnosť učiteľov. To sú zložky práce, ktoré so vzdelávaním súvisia len priamo. Pre vedenia škôl je dôležité vyjsť v ústrety hodnotiteľom, takže činnosť v učebniach prestala byť podstatnou. Výsledkom je, že stredné školy sa sťažujú na základné, ako zle pripravili žiakov. Vysoké kritizujú stredné. Zamestnávatelia všetkých. Nikto však nerobí nič, aby tým „dolu“ pomohol. Skúste získať z firiem podklady, ktoré by umožnili pri ekonomických analýzach pracovať s reálnymi údajmi. Odpoveďou je „nie“ – a sťažnosť, že ich absolventi neovládajú.
Nie všetko robíme naopak. Konáme však nesystematicky, bez plánovania, adekvátnej kontroly a doťahovania vecí do konca. Klesajúca kvalita absolventov je dôsledkom absencie seriózneho riadenia. Školstvo si zaslúži viac peňazí, ale bez rozumného manažmentu sa stratia rovnako tajomne ako v nemocniciach.
Najnovšie výskumy ukazujú, že nie je natoľko dôležité, čo sa učí, ale ako sa to učí. Žiakov treba zaujať a ukázať im, že veci dokážu pochopiť. Netreba učiť všetkých všetko. Základné vzdelanie obsahuje širokú škálu predmetov preto, aby žiaci spoznali rozmanitosť ľudského poznania podobne ako pri poznávacom zájazde navštevujeme najzaujímavejšie miesta krajiny. Koho si získajú, príde znova a bude chcieť vedieť viac. Ak mu naraz ukážeme všetko, nezapamätá si nič. Nestačí však redukovať objem učiva, treba vytvoriť priestor na jeho prehlbovanie. To však pôjde až vtedy, kým učitelia dostanú právo rozhodovať čo, kedy a akým spôsobom učiť. Zodpovednosť zriaďovateľov spočíva v kontrole, či sa tak stalo. Zatiaľ ju vidia najmä v určovaní, ktoré hlásenia majú rektori a riaditelia škôl vypĺňať.
Čím je stupeň školy vyšší, tým viac sa musia školy od seba odlišovať. Už aj preto, lebo aj zamestnávatelia sa líšia. Vyselektujú sa aj alternatívne spôsoby vzdelávania vyhovujúce rozdielnym potrebám pracovísk. To nepôjde bez úpravy hodnotenia kontrolnými orgánmi. Dnes sú nastavené jednotné kritériá a kontroluje sa „vzdialenosť od maxima“. Chýba medzi nimi kvalita vzdelávania a uplatnenie absolventov. Prečo by sa mali vedenia škôl o ne zaujímať?
Roztrpčenie zamestnávateľov je pochopiteľné. Čo takto dať únii zamestnávateľov právo veta –povoliť jej povedať, že daný odbor sa nesmie zrušiť, a dovoliť, aby odbory, ktoré budú podporovať trebárs dvomi tretinami nákladov, boli automaticky akreditované? Zamestnávatelia budú sotva dávať peniaze do oblasti, ktorú nepotrebujú. Spolupráca sa dá budovať aj bez legislatívnych zmien. Keďže na našej škole chceme, aby naše predstavy boli v súlade s ich potrebami, konzultovali sme napríklad obsah pripravovaného bakalárskeho programu Manažment informačných systémov so zástupcami softwarových a hardwarových firiem.
Na kvalitu absolventov sa naozaj dá sťažovať. Náprava však musí byť založená na sebareflexii a musí prísť z obidvoch strán. Vysoké školy musia skončiť so zahľadením do seba a u učiteľov viac oceňovať schopnosť učiť ako schopnosť zbierať tituly. Prax sa zas musí viac angažovať pri definovaní obsahu a foriem vzdelávania, dávať školám viac priestoru pre stáže študentov a učiteľov, na konzultácie o svojich potrebách, ale aj na obyčajnú medziľudskú výmenu názorov. Prof. RNDr. Jozef Hvorecký, PhD. je prorektorom Vysokej školy manažmentu a učiteľom Univerzity v Liverpoole. Prednášal na univerzitách aj v ďalších 13 krajinách. Vedeckú činnosť zameriava na úvodné kurzy informatiky, znalostný manažment a manažment vysokých škôl.
Memorovanie odbornej terminológie vzbudzuje pojem vedeckosti. Nadriadení ho hodnotia viac ako používanie špagátu na zostrojenie pravého uhla alebo napísanie zrozumiteľnej žiadosti o pridelenie miesta v internáte. Pretože rodičia zažili iba takéto vzdelávanie, nedivia sa. Učitelia síce poznajú aj iné podoby vzdelávania, no nedokážu uniknúť zo začarovaného kruhu. Ešte štvrťstoročie po páde socializmu ubíja ich iniciatívu idea jednotnej školy. V Česku existuje ku každému predmetu niekoľko učebníc. Učiteľ si vyberá tú, ktorá najlepšie vyhovuje jeho štýlu. Naši sa nevedia dočkať aspoň jednej. Ak sa z niektorých stali osobnosti, tak nie vďaka systému, ale vďaka svojej schopnosti odolávať mu.
Reforma stíha reformu. Nesystémovo organizovaným a vzápätí zavrhovaným vzdelávaním prešla väčšina z nás. Každý minister ohlasuje ďalšiu reformu, vraj konečne definitívnu. Budeme mať raz takého, čo povie: „Nezačnem nič nové, chcem dolaďovať existujúce“? Kvalita sa hodnotí formálne. Základné školy dostávajú od inšpekcie dobré hodnotenie za krasopisne vypísané triedne výkazy, vysoké zasa od akreditačnej komisie za vedeckú činnosť učiteľov. To sú zložky práce, ktoré so vzdelávaním súvisia len priamo. Pre vedenia škôl je dôležité vyjsť v ústrety hodnotiteľom, takže činnosť v učebniach prestala byť podstatnou. Výsledkom je, že stredné školy sa sťažujú na základné, ako zle pripravili žiakov. Vysoké kritizujú stredné. Zamestnávatelia všetkých. Nikto však nerobí nič, aby tým „dolu“ pomohol. Skúste získať z firiem podklady, ktoré by umožnili pri ekonomických analýzach pracovať s reálnymi údajmi. Odpoveďou je „nie“ – a sťažnosť, že ich absolventi neovládajú.
Nie všetko robíme naopak. Konáme však nesystematicky, bez plánovania, adekvátnej kontroly a doťahovania vecí do konca. Klesajúca kvalita absolventov je dôsledkom absencie seriózneho riadenia. Školstvo si zaslúži viac peňazí, ale bez rozumného manažmentu sa stratia rovnako tajomne ako v nemocniciach.
Najnovšie výskumy ukazujú, že nie je natoľko dôležité, čo sa učí, ale ako sa to učí. Žiakov treba zaujať a ukázať im, že veci dokážu pochopiť. Netreba učiť všetkých všetko. Základné vzdelanie obsahuje širokú škálu predmetov preto, aby žiaci spoznali rozmanitosť ľudského poznania podobne ako pri poznávacom zájazde navštevujeme najzaujímavejšie miesta krajiny. Koho si získajú, príde znova a bude chcieť vedieť viac. Ak mu naraz ukážeme všetko, nezapamätá si nič. Nestačí však redukovať objem učiva, treba vytvoriť priestor na jeho prehlbovanie. To však pôjde až vtedy, kým učitelia dostanú právo rozhodovať čo, kedy a akým spôsobom učiť. Zodpovednosť zriaďovateľov spočíva v kontrole, či sa tak stalo. Zatiaľ ju vidia najmä v určovaní, ktoré hlásenia majú rektori a riaditelia škôl vypĺňať.
Čím je stupeň školy vyšší, tým viac sa musia školy od seba odlišovať. Už aj preto, lebo aj zamestnávatelia sa líšia. Vyselektujú sa aj alternatívne spôsoby vzdelávania vyhovujúce rozdielnym potrebám pracovísk. To nepôjde bez úpravy hodnotenia kontrolnými orgánmi. Dnes sú nastavené jednotné kritériá a kontroluje sa „vzdialenosť od maxima“. Chýba medzi nimi kvalita vzdelávania a uplatnenie absolventov. Prečo by sa mali vedenia škôl o ne zaujímať?
Roztrpčenie zamestnávateľov je pochopiteľné. Čo takto dať únii zamestnávateľov právo veta –povoliť jej povedať, že daný odbor sa nesmie zrušiť, a dovoliť, aby odbory, ktoré budú podporovať trebárs dvomi tretinami nákladov, boli automaticky akreditované? Zamestnávatelia budú sotva dávať peniaze do oblasti, ktorú nepotrebujú. Spolupráca sa dá budovať aj bez legislatívnych zmien. Keďže na našej škole chceme, aby naše predstavy boli v súlade s ich potrebami, konzultovali sme napríklad obsah pripravovaného bakalárskeho programu Manažment informačných systémov so zástupcami softwarových a hardwarových firiem.
Na kvalitu absolventov sa naozaj dá sťažovať. Náprava však musí byť založená na sebareflexii a musí prísť z obidvoch strán. Vysoké školy musia skončiť so zahľadením do seba a u učiteľov viac oceňovať schopnosť učiť ako schopnosť zbierať tituly. Prax sa zas musí viac angažovať pri definovaní obsahu a foriem vzdelávania, dávať školám viac priestoru pre stáže študentov a učiteľov, na konzultácie o svojich potrebách, ale aj na obyčajnú medziľudskú výmenu názorov. Prof. RNDr. Jozef Hvorecký, PhD. je prorektorom Vysokej školy manažmentu a učiteľom Univerzity v Liverpoole. Prednášal na univerzitách aj v ďalších 13 krajinách. Vedeckú činnosť zameriava na úvodné kurzy informatiky, znalostný manažment a manažment vysokých škôl.